Keď sa práca stáva poslaním a strach musí bokom – Hasič a záchranár Tomáš Čekan

Je mnoho hrdinov, ktorí sa vo svojom povolaní rozhodli pomáhať a riskovať tak svoj život, pre záchranu iných. Redakcii KOSICEGO.sk sa podarilo uchmatnúť si kúsok z času jedného z nich. Prečítajte si úchvatný rozhovor s Košičanom, hasičom, záchranárom-špecialistom, ale tiež zdravotníckym záchranárom v jednej osobe – por. Bc. Tomáš Čekan. Ďakujeme!

Ako spomínate na svoje začiatky?

Písal sa rok 2009, keď moja životná púť ma doviedla až k hasičom. Sklony k zachraňovaniu som mal od malička, o čom svedčí aj moje ocenenie – Humanitný čin roka 2001 za záchranu života vlastného brata.

Začiatky boli vzrušujúce. Pamätám si, aký som bol vzrušený, keď som prvý mesiac ešte nemohol chodiť na výjazdy a keď zásahové auto došlo z výjazdu. Ten pocit, tá česť, že môžem ja umyť to auto. To bola moja prvá skúsenosť u hasičov.

Odhovárala Vás rodina, aby ste sa na tak riskantné povolanie nedali?

Pochádzam z rodiny, kde obaja rodičia boli parašutisti a reprezentanti ČSSR. Vyrastal som na letisku pri lietadlách a padákoch. Bohužiaľ otec sa v roku 2007 zabil na padáku v SNV na majstrovstvách Slovenska v parašutizme, takže môjho činu pri „hasičine“ sa nedožil. A mamka, tá bola šťastná, že som si našiel dobrú a záslužnú prácu, no o 10 rokov neskôr, po otcovej smrti, si prišiel čas aj po moju mamku, ktorá v roku 2017 zomrela na zákernú chorobu, takže sa venujem celými dúškami, koľko sa dá, svojej rodine, keďže pri dvoch zamestnaniach, hasič a košická záchranka, bojujem v podstate na dvoch frontoch.

Aký najsilnejší moment ste ako hasič a záchranár zažili?

Ten moment sa nestal až tak dávno a poriadne so mnou otriasol. Išlo o požiar (výbuch plynu) obytného panelového domu na Mukačevskej ulici v Prešove. Keďže následkom výbuchu sa zrútilo celé schodisko a znemožnilo nám to zasahovať z vnútra, ta bezradnosť pri 12 poschodovom bloku, to bolo niečo šialené. Človek chce pomôcť, má aj nato pomôcky, ale vtedy išli všetky naučené postupy bokom. Museli sme sa spoliehať len na vonkajšie zásahové cesty pomocou výškovej techniky a keďže to bolo 6. decembra 2019, tak nám aj všetko poriadne pomrzlo. Tu si viacerí chlapci siahli na dno svojich fyzických aj psychických síl. Ja som sa nevedel dva dni dobre vyspať, ale potom to už prešlo a sústredil som sa na ďalšie zásahy.

Vo filmoch majú hrdinovia častokrát rôzne schopnosti. Aké schopnosti pomáhajú Vám pri reálnom zásahu?

Sú to bežné schopnosti, ktorými disponujú aj bežní ľudia. Obozretnosť, rýchlosť, veriť svojim inštinktom, rozvaha a pochopenie. Tieto atribúty s nami lomcujú pri každom zásahu. Niekto má niektorú schopnosť silnejšiu a inú slabšiu, ale stále sme ako tím, takže všetky schopnosti sú na jednom mieste pri zásahu pokope.

Keď vyrážate na zásah, o ktorom viete, že je vážny, je v tom amoku priestor na strach?

Pochybujem, že niektorý hasič sa bojí, keď pípne výjazd. Skôr to je nadšenie, že môžeme niekomu pomôcť. Iné to je už cestou na výjazd. V dopravnej situácii v Košiciach je napr. s 18 tonovým autom pod majákom veľmi nepríjemný presun, alebo neprístupné terény, kedy naši strojníci (vodiči hasičských aút) dokazujú aj nemožné. Vtedy sa aj my hasiči v aute bojíme. Ale, aj keď sa hasič bojí, nikdy to nie je taký strach, ktorý by nás zablokoval, ale skôr vedie k opatrnosti a rešpektu pred danou situáciou.

Fyzická kondícia sa dá natrénovať poctivým cvičením. Čo ale psychika? Myslíte si, že Vás vaše poslanie zmenilo?

My hasiči sa snažíme udržiavať vo fyzickej kondícii, načo máme aj priestor počas 24 hodinovej služby. Psychika každého človeka je jedinečná. U niekoho silnejšia, u iného slabšia, ale my chlapci po ťažkom zásahu sa stále vyrozprávame, čo sme robili dobre, čo zle, čo nás trápi, čo sme mohli spraviť lepšie a to sa volá „krízová intervencia“ a to odporúčam aj bežným ľudom, ak ich niečo trápi, tak sa o tom porozprávať s dobrým kamarátom. Hasič musí mať väčší prach znesiteľnosti, keďže sa stretávame so situáciami, kedy niekto príde o život a na miesto prídu jeho príbuzní. Vtedy to sú momenty, ktoré otrasú aj tým najskúsenejším záchranárom.

Aký najväčší paradox ste pri zásahu zažili?

V mojej práci za tých 11 rokov som sa stretol z rôznymi morbídnosťami, ale to by som tu nerád rozoberal. V každom zásahu si stále nájdeme niečo vtipné, aj keď je to často krát čierny humor, ale veľmi nám to pomáha uľahčiť situáciu v hlave a prispôsobiť sa okolnostiam, napríklad pri smrteľnej dopravnej nehode. Ja si nemôžem nosiť prácu domov, tak sa s tým musím vysporiadať hneď a na mieste.

Za redakciu KOSICEGO.sk Vám nesmierne ďakujeme za Váš čas pri tomto rozhovore. Taktiež za Vašu obetávú prácu a poslanie, vďaka ktorému ste vy aj s vašimi kolegami zachránili množstvo životov a stali sa tak ich strážnymi anjelmi. Máte našu úctu a keď uvidíme preletieť po ceste hasičské auto so zapnutými majákmi, vedzte, že vieme, že vo vnútri sú skutoční hrdinovia.
Ďakujeme Vám.